Grozsov ľad a Piranha 25-26.1.2020

Je to už nejaký ten týždeň, čo sme s Mišom Pleidelom dali vcelku intenzívny zimný lezecký víkend v Tatrách. Všetko sa to začalo už v stredu večer, kedy som riešil čo a s kým budem liezť. Ako je všeobecne známe, spojiť sa s človekom trpiacim rovnakou diagnózou zimného lezca nebýva úplne jednoduché. Napriek miernemu zúfalstvu z toho že sa nenájde nik, kto by šiel so mnou liezť zrazu zazriem na facebooku Mišov príspevok, kde rovnako ako ja hľadá parťáka. S Mišom sa poznám už od môjho pubertálneho veku, kedy sme chodili pravidelne trénovať na bouldrovku v Žiari. Odvtedy sa nám až na pár náhodných stretnutí nepodarilo dohodnúť žiadne lezenie. To je teraz výnimkou, a tak sa stretávame v Žiari na Kukučínovej 3, kde nakladám veci do auta a pokračujeme smer Liptovský Ondrej. Tu si Michal plní svoje povinnosti reštaurátora a kontroluje prácu svojich chlapov, ja sa s úžasom dívam na dielo jeho rekonštrukcie. Potom už len nakladáme výstroj na chalupe a prášime smer Starý Smokovec. Večerný hodinový výšľap a sme na Zámkovského chate. Nejaké to pivo, s večernými debatami o zajtrajších ambíciach s lezcami vôkol. Našim plánom bude vyliezť Grozsovymi ľadmi až na vrchol Slávkovského štítu. Ide o výstup SV orientácie s 1000m prevýšením. Preto dlho neponocujeme, a už okolo desiatej ideme do postele. Spánok ničím nerušený, a aj keby niekto chrápal, štuple do uší nesmú chýbať. Ráno budíček o piatej, rýchle raňajky s kávou a valíme dole do VSD. Počas výstupu sledujeme východ slnka za chrbtami. 

Za hodinku sme pod ľadom, akurát čo sa telo stihlo zahriať do prevádzkovej teploty. Po vzájomnej dohode sa rozhodujeme liezť súbežne na celú dĺžku lana. Mišo ako skúsenejší v zimnom lezení nastupuje a ťahá prvú dĺžku. Keď je lano už na doraz a začínam cítiť jeho tiaž, naliezam. Úvod nepredstavuje problém, vykrúcam zo dve skrutky po ceste a už som v žľabe nad prvým ľadom. Nasleduje choďák po v poradí druhý ľad. Sme pod ním.  Mišo mi navrhuje, aby som ťahal. Jeho návrh ma prekvapil, myslel som si, že prvý pôjde on. Ja sa ale teším na lezenie svojho prvého ľadu ako prvolezec ako aj na zakrútenie svojej prvej ľadovcovej skrutky (doteraz trebalo iba odkrúcať ) Debatujeme, kadiaľ vedie cesta najľahšieho odporu, a ako zakrútiť tak, aby mi šroub nevypadol z ruky. Naliezam. Začína to naberať na sklone a tak zakrúcam. S pribúdajúcim sklonom mi začína natekať. V ľade sú vysekané výrazné diery na stupy a zbrane od XY lezcov, čo tam boli pred nami. Mne to však neprekáža, netreba aspoň sekať čakanom, stačí iba založiť hrot do diery a drží to. Chvalabohu. Už musím vytriasať ruky, fučím ako rušeň. Zakrúcam poslednú skrutku, už iba výlez. V tom už diery neboli, ale nejak som si poradil. Uff, bol to vcelku boj, padnúť som určite nechcel a to sa aj podarilo. Kráčam ďalej kým ma púšťa lano. Akonáhle sa začne lano napínať Mišo nalieza. Jemu to až taký problém nerobilo, v minulosti vyliezol už kopec ľadov. Kráčame hore systémom žľabov. Pekné výhľady za chrbtom, dobrý pocit na srdci z pekného počasia a expozície vôkol.  Sme stále naviazaný, začínam pomaličky cítiť metre v nohách. Mišo je za mnou vzdialený na dĺžku 50 metrového lana. Som naviazaný na prvom konci, a tak rozhodujem o ceste ktorou budeme smerovať. Doľava sa tiahne vytečený ľadopád, doprava vysnežený žľab. Intuícia a boje v druhom ľade mi hovoria, že najväčšie obtiaže máme už za sebou. Možno preto sa mi viac páči cesta doprava. Zapínam telefón a pre pocit istoty pozerám do topa. To mi však načítava iba v rozmazanej kvalite, keďže fotka je uložená na cloude a ja nemám signál. Namiesto textu v tope vidím iba červenú machuľu. Skutočnosť že neviem kadiaľ ma privádza do miernych rozpakov, napokon volím cestu ľahšieho odporu doprava. Keď sa Mišo dostáva do rozmedzia medzi ľadom a žľabom začína sa čudovať, prečo som zvolil cestu doprava. Nasleduje pár nejasných pokrikov medzi nami. Pokračujeme ďalej, zastavujeme sa na skalnom rebre nad žľabom. Stojím a Mišo prichádza ku mne. Začíname rozoberať, čo sa vlastne stalo, a prečo som sa rozhodol odbočiť týmto smerom. Vysvetľuje mi kadiaľ mala viesť cesta (ľadom!). Ja sa mu ospravedlňujem. On si z toho ťažkú hlavu nerobí. Priznal som zlyhanie z mojej strany. Keď mi posielal topo stredu večer, kukol som ho iba jedným očkom, lebo bolo už dosť hodín a chcel som sa vyspať do práce. Najbližšie som ho videl až v žľabe, kedy pre jeho nízku kvalitu zobrazenia bolo nečítateľné. Vyvodili sme následky, z ktorých sa do budúcnosti poučíme. Pokračujeme rebrom predstavujúcim ľahké lezenie smerom k vrcholu. Teraz ide prvý Mišo, sem tam niečo založí a ja to potom povyberám. Spoza skál začína vyzerať že už by sme mohli byť kúsok od Vrcholu. 

Tak aj je vidíme kríž a turistov užívajúcich si krásne výhľady. Podávame si ruky, fotíme sa. Máme radosť. Cítime istú mieru vyčerpania, preto sa posilňujeme jedlom v kombinácii s teplým čajom a kávou. Zobrať varič (Jetboil) bol určite dobrý nápad takto sme nemuseli ťahať toľko vody. Aj keď tie haraburdy v batohu počas lezenia druhého ľadu dali pocítiť svoju tiaž. Nemáme načo čakať, poberáme sa na cestu dole. Podľa plánu to máme najbližšie na Zbojnícku chatu cez Vareškov hrebeň. Istenie je pri obdobnej hrebeňovke iba oštarou, preto lano radšej hádžeme do batoha. Sedlo z ktorého chceme zostupovať do Vareškovskej doliny vyzerá byť na dosah ruky. Opak je však pravdou a zostup do sedla je vcelku únavný a dlhý. Preklopený na južnú stranu cítime silné lúče januárového slnka, sneh je miestami odmäknutý, boríme sa. Sme v sedle. Konečne. Pokračujeme v zostupe už nie hrebeňom, ale Vareškovou dolinou. Mišo ide prvý, vyberá cestu, kľučkuje ponad skalné prahy. Je tu tieň, sneh je primrznutý, na mačkách to drží. Kúsok pred chodníkom na chatu stretávame českých lezcov, ukazujú nám čo dnes podnikli. Delíme sa o zážitky z dnešného dňa a pokračujeme spolu na chatu.

Po pracnom prelistovaní všetkých ústržkov nákresov ciest na chate si vyberáme Piraňu! Ide o cestu vedúcu na Slávkovské zuby. Obtiažnostne píšu M6+ s najťažšou poslednou dĺžkou v a ľahším lezením pod. Mne padla do oka už neskôr, a po vzájomnej dohode sa utvrdzujeme že ju chceme vyliezť. O piatej budíček, varím raňajky pre seba aj Miša, káva, môžeme vyraziť. Ako zvyčajne hodina pod nástup. Rozbaľujeme, delíme matroš. Úvodný Veverkov ľad radšej obchádzame zľava. Tečie popod voda, z čoho nemáme dobrý pocit. Stojíme pod prvou dĺžkou Mišo ide prvý. Pumpujúci začiatok do previsu mu dáva zabrať, a už je za hranou, nevidím ho. Prebaletil to vcelku elegantne, teraz je rad na mňa. Je to síce previs, ale po veľkých chytoch, preto čakany vešiam za plece a hybaj pekne po rukách. V nich mám omnoho väčšiu dôveru. Nasleduje pár ľahších dĺžok, striedame sa vo vedení. Lezie sa mi dobre, sekanie po trávach ide ako po masle, drží to. 

Čo jeden nechcel, ocitáme sa pod kľúčovou dĺžkou a rad vychádza na mňa. Tep stúpa. Vešiam si na seba všetok potrebný materiál, nádych výdych idem. Naliezam sprava-špárkou. Pri prvých pohyboch na čakanoch mi dochádza, že takto to nepôjde a tak ich opäť vešiam za plece a leziem po rukách. Treba sa aj zaistiť, zakladám dva friendy blízko seba a predlžujem ich dlhou slučkou aby som vyššie nebol obmedzený tiažou lana. Zlé stupy mi na mojich turistických mačkách dávajú zabrať, nohy ukladám vysoko doľava na poličku a ťahám sa rukami po madielkách. Stojím na menšej poličke, tu je lezenie až po začiatok previsnutého kúta ľahšie. Dá sa tu oprieť chrbtom a oddýchnuť si pred kľúčovým miestom. Zaistenie je v tomto mieste možné iba obhodením slučky cez vklinený šuter vo vnútri špáry. Nepôsobí to veľmi dôveryhodne, šuter sa hýbe. Ale lepšie ako nič. Prsty nachvíľu dávam do rukavíc, nech sa zohrejú po dotykoch studenej skaly. Pár výdychov a valíme ďalej. V kúte sú veľkou pomocou nohy na rozpor. Nejak to ide. Cvakám erárnu slučku na konci špáry, k zlaňáku už len ľahším terénom. Bol to boj ale oplatilo sa, zaplavuje ma dávka endorfínov, mám radosť z OS prelezu. Prevezujem lano a vyberajúc istenia (na Mišov podnet) zlaňujem. To je prístup! Pekne poctivo na RP. Mišo nalieza, z jeho pohybov sa dá súdiť, že to nie je zadarmo, tiež musí zaberať. Lezie pekne po čakanoch, ide mu to. V prvej tretine cesty v nepríjemnej špárke sa mu lano zachytáva za mačku, vyzerá to desivo, ale poradil si. Na začiatku previsnutého kúta má podľa jeho slov natečené. Chrbtom sa opiera o kút a zo 10 minút tam oddychuje, sklepáva bandasky. Radím mu kde čo založiť, kľúčové miesto prelieza, fučí, ale ide. Napokon už počujem len zruuš a je mi jasné, že Mišo má prelez vo vrecku. Dlho sa nezdržujeme, hľadáme zlaňák, ten aj nachádzame a frčíme dole. To že sme našli zlaňovacie stanovišťa nám výrazne urýchlilo postup a pošetrilo materiál. Sme radi že sme to trafili. Už len vzdušný zlaňáčik popri Veverkáči a sme na zemi. Pekný lezecký zážitok za nami, balíme a ideme domov.

Peter

Link na fotky: https://drive.google.com/open?id=1-AWd1JuF-vWIfeO5dEomD8ErnshNPniY